V chotári obce sa našli stopy po slovanskom sídlisku a keramika z 8. až 10. storočia. O Krčave a tamojšom zemanovi Jakubovi je doklad k roku 1287,o rovnomennom potoku sa dozvedáme z listiny z roku 1288. Jej názov sa v písomnostiach z 13. až 16. storočia vyskytuje pravidelne v tvare Korchua,čo už bol maďarizovaný názov, odvodený od staršieho slovenského názvu Krčava.
Archeologické doklady a starobylý názov dediny dosvedčujú, že Krčava jestvuje od predveľkomoravského obdobia a patrí k najstarším slovansko - slovenským sídliskám v tomto kraji. Krčavu nadobudli zemania pravdepodobne v polovici 13. storočia. Dali si tam postaviť kuriu a ich dedičom patrila dedina ešte koncom 15. storočia. V 16. - 17. storočí boli jej zemepánmi šľachtici z Michaloviec.
Cez Krčavu išla krajinská cesta od Michaloviec cez Tibavu smerom do Užhorodu. Na prelome 16. a 17. storočia bola Krčava stredne veľkou dedinou s poddanským obyvateľstvom. Avšak v 17. a začiatkom 18. storočia ju poddaní postupne opúšťali až sídlisko spustlo. V rokoch 1715 a 1720 nejestvovala. Neskôr obnovená Krčava mala rusínske obyvateľstvo.
